Súťaž 1.10.

Takže, milé talenty, začína sa nová súťaž, nová príležitosť ukázať, že nato máte, že dokážete viac, ako len čumieť do facebooku tak ako ja, urobím vám radosť, pretože tento semester nemá presne určenú tému, takže to môže byť zmes smrti, lásky, priateľstva a zábavy, ako len vy chcete, každopádne som takto učinil potom, čo som sa dozvedel, že mnohí z vás mali príspevky do predchádzajúceho semestra ale nestihli ich odoslať na humanetstory@gmail.com

Takže už vám len držím palce, môžete to brať ako takú príjemnú forku letnej brigády, aj keď len za 10 eur.

Audaces fortuna adiuvat

Víťazi, Winners

(Samo)vražda ... 1.miesto Šiltovka, 10 eur, špeciálne prekvapenie
Objavenie Lyžičky ... 2.miesto Šiltovka, 7 eur
Schody Lietadla ... 3.miesto Šiltovka, 5 eur




18 minút ... 4.miesto Šiltovka


International Winner ...  “Mama?” wins Cap and special prize

“Mama?”

““Life”. The word which consist of just 4 letters, have such a deep meaning and each person apprehend it as he can understand. I’m a girl of 20, the number isn’t so small, but truly I can’t formulate the concrete statement of this simple word. But just can say that all that happens always happens for better.”

October, another rainy day. The 3^rd form. I was 9 and had almost monotonous not funny life: waking up at 7AM – school – mama’s shouts for mistakes in control at the lesson – home – dinner - homework – mama is displeased with my lessons again – time to sleep. Some different unhappy things were also happening, but btw. The happiest time during the day was the time of sleep, when I could stay alone with myself, could cry, and could talk to God.
I was very diligent school girl, and could never get a bad mark, because I knew: “Mama will be angry”. But I didn’t have really great super-brains. When my school-friends could read the poem twice and remember it, I had to read it 10 times and then to tell it to mama, cause’ there was no way. Every mistake associated with shouts and tears. Even don’t want to return to those days.

So, let’s return to the rainy day. I was sitting sobbing on the sofa after another fight with mama and was making something. During the time, I just only was thinking about how nice it could be if I could stay alone, how I hate everything that surrounds me, why only bad things have to happen with me, why I just can’t have the simple funny life like the others have?! But why?!

Tomorrow, Sunday. All the family was at home, and mama was dressing me. We were preparing for the visit to our old relatives. The meeting was pretty good, a lot of children, so I could relax a little. Truly I didn’t want to go back home, but it was time. On the way home, we were talking about the impressions of the meeting. When suddenly I saw my mother shouting out loud. I couldn’t get first what was going on, when suddenly I saw a dog which seized my mother by the leg. The scene was so terrible, I couldn’t help, even couldn’t say anything, I was shocked. Mom quickly pushed me away but I couldn’t even budge. Man which was next to us, run quickly and help to my mom. Dog ran away. Seems that was the end to the nightmare. 

But everything started from that day. My mother felt ill. I knew that when the street animals are mad and bite, that’s very bad, but didn’t expect it to be so serious. Each next day condition of mom was getting worse and worse, besides she was visiting the doctor. I didn’t know what was happening; just watched exhausted and white face of my mother.

Every night I was crying and praying for my mom. For a moment I saw all the lessons, all the fails, all the grumblings like a blossom in the air. Yes, she is shouting, making me so nervous every day, but I’m the best everywhere: at school, in sport, around the friends. Besides I’m too small, but already have respect, and all this is by her help, why I couldn’t get it before? I’m sure, that that moment I matured for few ages, definitely.

I was so sorry, that could even thing about the staying alone. I wanted to see her alive next to me all my life, I wanted to see her being proud of me when I finish the school, enter the university, when I get my first money, first job, family… when I will be the mother, such a great mother as she is…

With the wet eyes I got from the bed up, and went to her room, I knew that she was not sleeping: “Mama, hm… please, sorry for everything, just wanted to wish you sweet dreams… and… hmm… I love you!”. I told it for the first time, and you can’t even imagine how light I felt. But… but… there was no answer. “Mama?”

I’m 20. I finished the school with great marks, entered one of the best universities; it’s around 5 months as I got a job, not so well-paid, but quite enough. You know…, she couldn’t survive. I blamed myself for everything that happened, and was sure that I also won’t survive after that huge tragic, which was haunting me every second. The life was all in dark, all in hate and regret for a long period. So much evil thoughts were touching me every time…But…I could found the power inside… I survived. Not just survived, but became more and more strong. May be that was the biggest test in my life, which I could pass at the age of 9, but I know that it was something that influenced on my whole future life. Now I’m working hard on myself, making a career, trying to be the best in everything I do and just walking ahead. I know she is also happy every time when she sees me happy.

I fill her sometimes next to me, especially when I need her support, when I’m standing on the tribune and saying the speech, every time when I just need her. She smiles- that’s enough for me to feel inspired and get ready for anything I want to do.

So guys, life is really difficult, but keep my advice. Always try to find the spark in yourself, then jump at it, and you can’t even imagine how strong you will be and your life will directly change.

On real facts.

Nargiz Huseynova ©

Ceny

1. miesto Šiltovka plus 10 eur

2. miesto Šiltovka plus 7 eur

3. miesto Šiltovka plus 5 eur

4.-79. miesto  Šiltovka

Pravidlá

Pravidlá sú jednoduché.
1: Je určená téma, ktorej sa musí spisovateľ držať pri tvorbe svojho diela
2. Príspevok môže byť z oblasti lyriky či epiky, môže byť vo veršoch alebo prozaický
3. Dôležitá je variabilita a kreativita
4.Príspevok je potrebné zaslať na adresu humanetstory@gmail.com  pred skončením súťaže a je potrebné pripísať kontaktné údaje
5. V prípade, že máte svoj vlastný blog, alebo je váš príspevok na internete, stačí poslať odkaz príspevku
6. Vyhodnotenie prebieha formou internetové hlasovania

Ten správny Kamienok...

http://beaten-hero.blogspot.com/2011/06/ten-spravny-kamienok.html

Kráčam po púšti. Prešľapujem z nohy na nohu. Jedna piesková duna za druhou. Slnko, najhorší priateľ človeka. Ja som vlastne nikdy nemal veľa priateľov. Mám fantáziu asi ako Exupéry, žijem si vo vlastnom svete. Počas môjho života som nenatrafil ani na jedného človeka ktorý by mi rozumel, teda natrafil, na pár, vlastne na jedného, na kamienok, ale to nie je človek. Bosými nohami prehŕňam piesok, ktorého je tu ako ropy v Mexickom zálive. Predstavujem si, že plávam každé to zrnko piesku má svoj význam, tvorí utrpenie, tvorí púšť. Synonymom pre utrpenie je očistenie, tak to mnohí vravia, mnohí, ktorí nezažili ani jedno z nich. Ach keby tu bol kamienok. Mal by som si s kým pokecať. Neverili by ste, aký má kamienok zaujímavý život. Pošiel raz z jednej skaly, pri odstrele sa jeho mama zmenila na mnohých potomkov. Rozprával mi o tom, keď som ho raz vzal ku jazeru. Ja som plával a on sa na mňa pozeral. Nemá rád plávanie. Nevie plávať, nechce sa mu plávať. Radšej sa potápa. Sľúbil som mu, že si raz našetrím na dovolenku a pôjdeme spolu pozrieť Veľkú koralovú bariéru pri Austrálii. Nedožil sa toho. Škoda. Nejdem myslieť na to, ako odišiel. Nič mi nepovedal. Ešte večer spal na pohovke a ráno už bol preč. Nevadí, asi si našiel lepšieho priateľa. Smäd je to, na čo sa snažím nemyslieť, ale aj dlhé myšlienkové pochody a spomienky na kamienka mi zaberú maximálne 7 minút. Čas na púšti nie je relatívny. Nebeží, neuteká, nekráča, plazí sa ako ja v púšti. Plazí sa a hľadá vykúpenie. Hľadá priateľa, vodu. Vidím pred sebou nejaké auto. Podídem bližšie. Sedí v ňom koala, okolo krku má asi 15 kilogramovú reťaz z čistého zlata. Pobozká nejakú ženu a naštartuje. Odíde preč, ešte na rozlúčku zatrúbi a už mi zmizol z dohľadu. Pokračujem ďalej, okolo mňa vyskakujú z piesku veľryby. Spievajú mi piesne. Svoju symfóniu, spievajú od srdca. Ja srdce nemám. To hovoria ľudia, keď sa na nich pozerám, ako sa objímajú a bozkávajú s niekým, koho vôbec nepoznajú. Nemám srdce, ale mám zdravý rozum. Nie je to pravda že nemám srdce. Kamienka som mal veľmi rád. Vlastne som mal rád aj jednu ženu. Bola veľmi pekná. Pozeral som sa na ňu asi 3 hodiny vždy, každý štvrtok. Bola v múzeu. Pozeralo sa na ňu veľa ľudí, no jej pohľad patril len mne. Potom ju však premiestnili do iného múzea a na jej miesto prišiel Picasso. Bol som z toho smutný, no deň predtým, ako ju naložili do auta a odviezli som jej sľúbil, že ju vezmem a pôjde so mnou na Hawaii, kde budeme ležať pod palmami a pozerať na more. More piesku. To je to čo vidím. Vlastne nie, Vidím nejakého chlapíka, ktorý sa pozerá na chlapíka, ktorý pozerá na chlapíka pozerajúceho na chlapíka. Ten chlapík, ten posledný pozeral na mňa ako sa na niekoho pozerám. Pozeral som sa na seba. Čakal som, čo urobím, teda urobí ten predo mnou, teda ja. Nedočkal som sa. Po chvíli mi zatemneli oči a ja som si pokojne zložil hlavu do piesku. Zobudil som sa do nádherného dňa. Slnko už nesvietilo, teda svietilo, teda nie až tak ostro a agresívne. Ležal som vo svojej posteli. Hodil som pohľad na pohovku. Kamienok tam pokojne ležal. Nechcel som ho zobudiť, tak som ticho otvoril dvere a išiel som nakúpiť. Kamienok má rád pečivo, tak som kúpil čerstvé rožky v našej obľúbenej pekárni. Potom sme spolu pozerali našu obľúbenú televíznu reláciu o komike. Je veľmi komická. Kamienok má veľmi rád televíziu, no ja si viac potrpím na dobrú knihu. Žijem svoj pokojný život ďalej, tak ako predtým, bez lásky, starosti, mladosti, krásy, nádhery, ľútosti a ostatných vecí, bez ktorých sa ľudstvo nezaobíde. A pritom im chýba jedno a to najhlavnejšie. Chýba im ten správny kamienok....

Schody lietadla

 Vždy som chcela napísať knihu. Obsah ešte presne neviem, ale názov už mám.

Volala by sa – Môj život sa odohráva na letisku. Určite aj vy poznáte momenty v živote, keď sa zastavíte, hodnotíte, rekapitulujete, v myšlienkach sa vraciate, čo bolo a čo mohlo byť, chcete buď čas vrátiť späť alebo sa zmierujete so situáciou. Okrem týchto momentov, prechádzame inými životnými fázami, ktoré nám akoby prekĺznu cez prsty, vstávame a chodíme do práce, staráme sa o maličkosti dňa a opäť si líhame neuvedomujúc si, čo pri tom všetkom prežívame, cítime, myslíme.

Pre mňa sú momentami hodnotenia, keď si uvedomujem, kde v živote smerujem, práve letiská. Keď nastupujem a zostupujem po malých schodíkoch vedúcich z lietadla ocitnúc sa vždy v novej krajine, keď si obzerám architektúru letiska, ktorá ako prvá odzrkadľuje mentalitu národa krajiny, v ktorej budem tráviť určitý čas svojho života.

Presne na týchto schodoch vedúcich z lietadla hodnotím, rekapitulujem, uzatváram určitú kapitolu a otváram novú, teším sa z dosiahnutých úspechov, pripravujem sa na nové výzvy, teším sa, smútim, žiarim eufóriou alebo plačem. Na schodoch vedúcich z lietadla žijem. Je to zaujímavé pomyslíte si,  veď tieto schody sú také krátke. Čo sa dá stihnúť za pár sekúnd, keď sa človek musí ešte sústrediť na všetkých ľudí okolo, na plačúce deti nevyspaté po náročnej ceste, na rozhovory zaľúbencov, ktorí prišli do danej krajiny tráviť svoje medové týždne, na príručnú batožinu držiac v jednej ruke a dáždnik v druhej. Presne v tejto chvíli sa dá stihnúť žiť, cítiť, modliť sa, premýšlať. A čím viacej lietate, tým viac si túto chvíľu môžete natrénovať a tešiť sa z nej. Je to symbol konca niečoho a začiatok niečoho iného. Je to čas na zmenu, zmenu, ktorá občerstvuje, dinamizuje naše životné cesty, mení priority, vyvoláva túžby, napĺňa sny.

Schody vedúce z lietadla. Také jednoduché a predsa také čarovné.

Presne ako my. Ako naše životy. Ako naše dni, z ktorých niekoré prehrmia ako divoká voda, ktorá sa vlieva do pokojného oceána a prichádza v podobe tichých dní, ktoré označujeme ako všedné aj napriek tomu, že sa v nich nachádza milión malých farebných rybičiek, maličkostí, ktoré potešujú dušu a nútia nás ísť za dobrom, láskou, za určitých zmyslom.

Schody vedúce z lietadla znamenajú pre mňa veľa. Verím, že každý z nás také schody má. Že každý z nás má miesta, kde sa zastaví, že každý z nas potrebuje chvíle, keď sa chce zamysieť, rekapitulovať a tešiť sa z nových príležitostí.

Pre mňa sú to schody lietadla, pre vás to však môže byť niečo celkom iné. Možno dvere vášho domu, ktoré denne otvárate a zatvárate, keď vchádzate do nového dňa ako symbol nového začiatku. Možno pohľad na váš mobil, keď si v zozname prejdete desiatky vašich kontaktov, mysliac na to, koľkým ľuďom vo vašom okolí na vás záleží, či si jednoducho uvedomujúc, koľko ľudí na svete nemá privilégium vlastniť mobil z rôznych dôvodov.

Miest sa nájde veľa, príležitostí je neúrekom. Čas a miesto pre seba si musíme nájsť všetci. Skutočne všetci. Myšlienky nepotrebujú veľa času, prúdia rýchlejšie ako svetlo, no my často nemáme čas na svetlo v našich životoch.

Keď nabudúce budete schádzať zo schodov vedúcich z lietadla, chcela by som vedieť, čo sa odohráva vo vašich hlavách.

18 minút

Mala som sa biť až do konca. Iste som to mala spraviť. Robia to tak všetci. Takmer. Ja nie.

"Bol by som tam až do vtedy kým by ma kutáčom nehnali," slovom, potešil ma ten moj spolužiak.

Ja vravím, že som sa odpísala už na začiatku. V ten moment, keď som jej dovolila nahliadnúť do mojej pochybnosti. Ona na ten pohľad už nezabudla a stále sa k nemu vracala. Aj ja som vracala! Ale vo vnútri nad tým, akú kravinu práve pácham.

Na skúšku sa nás prihlásilo niečo okolo 17 kolegov v nádejnými výhliadkami na rýchly priebeh a úspešný koniec. Po dvoch týždňoch som sa pozrela na zoznam a čuduj sa svete. Počet prihlásených na skúšku ---> dve.

V bruchu mi krútilo ako pri najhoršej hnačke. No, nič nešlo von. Len dnu. Pomaly sa mi v žalúdku ukladal stres, strach a podobné pocity a všetko to tam kľačalo a nechcelo ísť von. Darmo by Vám teraz niekto ponúkol preháňadlo, na tieto problémy nepomôžu čisté črevá.

Vravím si idem, nejdem? Naučená som , tak idem! Bola som tam nakoniec jediná a totálne som to dosrala.
Po 18-tich minútach som pred mojou skúšajúcou, vedúcou katedry, vyslovila hlásné rozhodnutie,že teda ja prídem radšej inokedy. Ona súhlasila. Bola rafinovane milá.

Poviete si iste, zbabelosť. Mala si sa biť, bojovať za svoju známku. Ale ja som chcela ísť už domov. Spakovala som si štyri slivky, čo som zo sebou trepala až z intráku a šla som na vlak.

Úplne šialené ,ale na mňa sa to podobá, je, že jediná vec,ktorá ma počas toho všetkého tešila, boli moje šaty. Nenosím šaty ,ale dnes som si dala. Nad kolená. Modro-čierno-sivo kárované. Och, a tie silónky! Síce som ich mala v polke stehien a príšerne som sa potila boli ligotavé a reku dobre.

No,ale napriek mojej nezvyčajnej radosti zo šiat po takom "príjemnom" zážitku, prvé čo bolo, keď som vošla do vlaku-->smer záchod. Samozrejme, náš vlak ešte stál a ja som sa nevyhla trápnemu pohľadu sprievodcu ,keď som vstupovala do záchodovej kabínky.

Neskutočne rýchlo som zo seba zhodila šaty a s nimi aj všetko čo sa dialo ráno.

Párkrát, keď som sedela na sedadle sa mi ešte zarosili oči. Čo no, bola to moja prvá veľká ústna skúška.
Ale tieto sebaľutovačné pocity ma prešli ihneď, keď mi sprievodkyňa oznámila,že budeme musieť prestupovať v Rišňovciach na nejaký náhradný prípoj a ten išiel len do Hlohovca. Z Hlohovca na osobný vlak, ktorý ma mal dopraviť do Leopoldova a odtiaľ nebolo isté či stihnem rýchlik domov, nuž tak mi zas pokrútilo v bruchu ako vtedy...Ale teraz som to zvládla.

Všetko dopadlo nakoniec úplne krásne.Moje brucho je v poriadku. Záchvaty sebaľútosti zmizli. Stretla som dnes krásnych, šťastných a vyštudovaných ľudí, hoci bez červeného diplomu. S mamou sme si dali pohár bieleho a dostala som svoje orgovánové bozky.
Krajší deň som si ani nemohla priať.

A viete prečo?

Lebo nemal len 18 minút. 

Objavenie lyžičky

Volam sa Filipko a mam 4 mesiace. Poviem vam, za svoj 4-mesacny zivot som uz toho zazil dost vela. Videl som stovezatu Prahu, letel ponad Atlanticky ocean, pozoroval som surfistov na vlnach Pacifickeho oceanu a uz som stihol vysklbat niekolko chlpov z chvosta nasho psika Bennyho.Ale aj tak najvacsi zazitok som mal z prveho ozajstneho papania lyzickou. Ako spravny chlap aj ja strasne rad papam a pretoze si uz krasne drzim hlavicku a zaujimam sa o jedlo dospelakov okolo seba, pani doktorka usudila, ze je najvyssi cas zoznamit ma s ovsenou kasickou pre babatka, ktora sa zmiesa s materskym mlieckom. Mama ma posadila na moju oblubenu stolicku a doniesla tuto vynikajucu pochutinu v miske. Dala mi prvu lyzicku do ust a pozorovala ma ako budem reagovat. Priznam sa, trochu ma to prekvapilo. Ako to, ze to nie je dudlik s mlieckom na ktory som zvyknuty? Ale mnam, mnam, chuti to inac a aj zlozenie je zaujimave. Okamzite som otvoril usta a rukami sa vrhol po druhom suste, aby si mama ani nahodou nemyslela, ze mi to nechuti. Tak som sa tesil na kazde nove susto, ze som chytal maminu ruku v ktorej mala plnu lyzicku a tahal som ju k svojim ustam, aby presne vedela kam ta lyzicka patri. Medzi tym ako mama naplnila dalsiu lyzicku, tak ja som nedockavo kopkal nozickami. Teraz som pochopil, preco ma mama vybavila podbradnikom a okolo mna dala este dve plienocky, odrazu som mal jednu plnu lyzicku na vlaskoch a dalsiu na nohaviciach. Bavilo ma to. Obsah jednej lyzicky do ust, obsah druhej do ocka, opat usta a potom tricko. Ale po niekolkych sustach mi bolo jasne, ze najlepsie predsa len je, ked dostanem lyzicku do pusinky takze som mamu nechal, nech ma krmi. Zjedol som dve cele porcie a dozadoval som sa dalsej. Mal som nielen pozitok z doteraz nepoznanej chute ale aj zazitok z noveho sposobu prijimania jedla lyzickou a chcel som pokracovat. Mama vsak niekde na internete vycitala, ze na zaciatok je aj jedna porcia postacujuca a tak mi dala flasu s mlieckom, ze ak som este hladny, nech sa napapam klasickym sposobom. To som vsak uz nechcel, bol som viac ako najedeny. Zoznamenie sa s prvym prikrmom bolo uspesne za nami. Keby ste ma videli urcite by ste sa zasmiali popod fuz. Mal som ovsene vlocky od hlavicky az paticky. Mama sa rozhodla, ze ma radsej okupa celeho akoby ma mala umyvat po castiach. Kupel s plnym bruskom sa mi velmi ratal. Poriadne som kopcoval nohami a spliechal mamu. Ked som bol uz krasne cistucky a vonavucky, bol som maximalne spokojny. Za odmenu som mamu vybozkaval, pritisol som si ustocka na jej licko a jazyckom som ju olizal. Potom som cely pribeh isiel vyrozpravat (mojou babatkovskou recou) nasmu psikovi Bennymu, ktory bol v zahrade pod kosatou figou. Som velmi spokojny s dnesnym dnom a tesim sa na to, ake zazitky prinesie zajtrajsok. 

(Samo)vražda

http://morticinapriepast.blogspot.com/2011/06/samovrazda.html

Na nemocničnej posteli kde miznú všetky výhliadky na pohodlný spánok a bezbolestný východ slnka zvíja sa pacient a hrozne kričí. Je to nemocnica kde nie je nik len on. Jeho osobná továreň na bolesť, strach a smútok. Psychiatria. To oddelenie bláznov kde na miesto hláv sestričiek môžete vidieť čo len chcete. Je to to najbizarnejšie a zároveň najtragickejšie oddelenie v tejto nemocnici. Izba bez okien a dverí. Len posteľ a nej zúfalo cez slzy smejúci sa muž. Keď ho sem priviezli - tí sanitári bez tvárí - bol to mladík. A teraz? Šedivý a senilný dedko stále s tým divným pohľadom šialenca.

Zrazu sa tam zjaví biela postava. Smiech ustane. Je to Smrť? Svetlo na konci tunela?
Pomaly sa zväčšuje, umiera? Zo svetelných lúčov vystúpi postava no v rukách nemá kosu. Je to nejaká krásna stvora. Na Zubatú príliš krásna. V ľavej ruke sa dá uzrieť nejaké teleso. Striekačka! Injekcia.
Chlapík sa na posteli metá no tie remene mu bránia v akomkoľvek pohybe.
Sestrička - alebo anjel? - sa približuje s úsmevom na tvári a jemu to začína byť jedno. Nemá kam utiecť a ani nevie pred kým by to utekal. Prestane sa triasť, už sa nebráni.

Mlčky príde až k nemu a pohladí ho po líci, aký reálny je ten dotyk, vo svojom svete už dlho nič také necítil.
Zavrie svoje šialené oči a nechá veciam voľný spád. Počuje ako do striekačky niečo vťahuje. Asi nejaká uspávacia látka alebo čo.
Cíti dotyk ihly na jeho ruke. Skoro až vykríkne, neznáša to.
Nechá to tak. Nevie čo je to za látka. Necíti, že by mu v krvi niečo prúdilo. V tej sekunde mu napadne prečo to necíti, lebo to nie je látka.
Otvorí oči a zazrie ne ňu. Ona má zrazu jeho tvár, jeho hlavu, jeho oči. Akoby si nastavil zrkadlo. Kričí. Veľmi kričí, no už mu aj tak nič neostáva.
Vzduch sa mu kažou sekundou dostáva bližšie k srdcu. A o chvľu je mŕtvy.
Ona vedela čo robí. Pacient mŕtvy, misia splnená.

O pár chvíľ neskôr sa človek, ktorému sa to snívalo zobudí na nemocničnej posteli, uviazaný remeňmi. Leží v izbe bez okien a dverí, na psychiatrii.