Mala som sa biť až do konca. Iste som to mala spraviť. Robia to tak všetci. Takmer. Ja nie.
"Bol by som tam až do vtedy kým by ma kutáčom nehnali," slovom, potešil ma ten moj spolužiak.
Ja vravím, že som sa odpísala už na začiatku. V ten moment, keď som jej dovolila nahliadnúť do mojej pochybnosti. Ona na ten pohľad už nezabudla a stále sa k nemu vracala. Aj ja som vracala! Ale vo vnútri nad tým, akú kravinu práve pácham.
Na skúšku sa nás prihlásilo niečo okolo 17 kolegov v nádejnými výhliadkami na rýchly priebeh a úspešný koniec. Po dvoch týždňoch som sa pozrela na zoznam a čuduj sa svete. Počet prihlásených na skúšku ---> dve.
V bruchu mi krútilo ako pri najhoršej hnačke. No, nič nešlo von. Len dnu. Pomaly sa mi v žalúdku ukladal stres, strach a podobné pocity a všetko to tam kľačalo a nechcelo ísť von. Darmo by Vám teraz niekto ponúkol preháňadlo, na tieto problémy nepomôžu čisté črevá.
Vravím si idem, nejdem? Naučená som , tak idem! Bola som tam nakoniec jediná a totálne som to dosrala.
Po 18-tich minútach som pred mojou skúšajúcou, vedúcou katedry, vyslovila hlásné rozhodnutie,že teda ja prídem radšej inokedy. Ona súhlasila. Bola rafinovane milá.
Poviete si iste, zbabelosť. Mala si sa biť, bojovať za svoju známku. Ale ja som chcela ísť už domov. Spakovala som si štyri slivky, čo som zo sebou trepala až z intráku a šla som na vlak.
Úplne šialené ,ale na mňa sa to podobá, je, že jediná vec,ktorá ma počas toho všetkého tešila, boli moje šaty. Nenosím šaty ,ale dnes som si dala. Nad kolená. Modro-čierno-sivo kárované. Och, a tie silónky! Síce som ich mala v polke stehien a príšerne som sa potila boli ligotavé a reku dobre.
No,ale napriek mojej nezvyčajnej radosti zo šiat po takom "príjemnom" zážitku, prvé čo bolo, keď som vošla do vlaku-->smer záchod. Samozrejme, náš vlak ešte stál a ja som sa nevyhla trápnemu pohľadu sprievodcu ,keď som vstupovala do záchodovej kabínky.
Neskutočne rýchlo som zo seba zhodila šaty a s nimi aj všetko čo sa dialo ráno.
Párkrát, keď som sedela na sedadle sa mi ešte zarosili oči. Čo no, bola to moja prvá veľká ústna skúška.
Ale tieto sebaľutovačné pocity ma prešli ihneď, keď mi sprievodkyňa oznámila,že budeme musieť prestupovať v Rišňovciach na nejaký náhradný prípoj a ten išiel len do Hlohovca. Z Hlohovca na osobný vlak, ktorý ma mal dopraviť do Leopoldova a odtiaľ nebolo isté či stihnem rýchlik domov, nuž tak mi zas pokrútilo v bruchu ako vtedy...Ale teraz som to zvládla.
Všetko dopadlo nakoniec úplne krásne.Moje brucho je v poriadku. Záchvaty sebaľútosti zmizli. Stretla som dnes krásnych, šťastných a vyštudovaných ľudí, hoci bez červeného diplomu. S mamou sme si dali pohár bieleho a dostala som svoje orgovánové bozky.
Krajší deň som si ani nemohla priať.
A viete prečo?
"Bol by som tam až do vtedy kým by ma kutáčom nehnali," slovom, potešil ma ten moj spolužiak.
Ja vravím, že som sa odpísala už na začiatku. V ten moment, keď som jej dovolila nahliadnúť do mojej pochybnosti. Ona na ten pohľad už nezabudla a stále sa k nemu vracala. Aj ja som vracala! Ale vo vnútri nad tým, akú kravinu práve pácham.
Na skúšku sa nás prihlásilo niečo okolo 17 kolegov v nádejnými výhliadkami na rýchly priebeh a úspešný koniec. Po dvoch týždňoch som sa pozrela na zoznam a čuduj sa svete. Počet prihlásených na skúšku ---> dve.
V bruchu mi krútilo ako pri najhoršej hnačke. No, nič nešlo von. Len dnu. Pomaly sa mi v žalúdku ukladal stres, strach a podobné pocity a všetko to tam kľačalo a nechcelo ísť von. Darmo by Vám teraz niekto ponúkol preháňadlo, na tieto problémy nepomôžu čisté črevá.
Vravím si idem, nejdem? Naučená som , tak idem! Bola som tam nakoniec jediná a totálne som to dosrala.
Po 18-tich minútach som pred mojou skúšajúcou, vedúcou katedry, vyslovila hlásné rozhodnutie,že teda ja prídem radšej inokedy. Ona súhlasila. Bola rafinovane milá.
Poviete si iste, zbabelosť. Mala si sa biť, bojovať za svoju známku. Ale ja som chcela ísť už domov. Spakovala som si štyri slivky, čo som zo sebou trepala až z intráku a šla som na vlak.
Úplne šialené ,ale na mňa sa to podobá, je, že jediná vec,ktorá ma počas toho všetkého tešila, boli moje šaty. Nenosím šaty ,ale dnes som si dala. Nad kolená. Modro-čierno-sivo kárované. Och, a tie silónky! Síce som ich mala v polke stehien a príšerne som sa potila boli ligotavé a reku dobre.
No,ale napriek mojej nezvyčajnej radosti zo šiat po takom "príjemnom" zážitku, prvé čo bolo, keď som vošla do vlaku-->smer záchod. Samozrejme, náš vlak ešte stál a ja som sa nevyhla trápnemu pohľadu sprievodcu ,keď som vstupovala do záchodovej kabínky.
Neskutočne rýchlo som zo seba zhodila šaty a s nimi aj všetko čo sa dialo ráno.
Párkrát, keď som sedela na sedadle sa mi ešte zarosili oči. Čo no, bola to moja prvá veľká ústna skúška.
Ale tieto sebaľutovačné pocity ma prešli ihneď, keď mi sprievodkyňa oznámila,že budeme musieť prestupovať v Rišňovciach na nejaký náhradný prípoj a ten išiel len do Hlohovca. Z Hlohovca na osobný vlak, ktorý ma mal dopraviť do Leopoldova a odtiaľ nebolo isté či stihnem rýchlik domov, nuž tak mi zas pokrútilo v bruchu ako vtedy...Ale teraz som to zvládla.
Všetko dopadlo nakoniec úplne krásne.Moje brucho je v poriadku. Záchvaty sebaľútosti zmizli. Stretla som dnes krásnych, šťastných a vyštudovaných ľudí, hoci bez červeného diplomu. S mamou sme si dali pohár bieleho a dostala som svoje orgovánové bozky.
Krajší deň som si ani nemohla priať.
A viete prečo?
Lebo nemal len 18 minút.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára